Aristoteles povedal:“ to, čo je typické pre štát je právo a spravodlivosť“. A nám sa to dodnes nepodarilo naplniť, ale takmer vždy sme využili každú príležitosť k úniku od tohto výroku, vždy sme ušli ku korupcii, klientelizmu a hlavne ku „právu silnejšieho“. Čím vyššie je naše vedomie práva a spravodlivosti, tým vyššia môže byť úroveň základných ľudských práv. Dnes chápeme napr. volebné právo ako základné ľudské právo; tak môžeme chápať aj právo na peniaze – základnú peňažnú dávku pre každého a bez výnimky ako sociálno-kultúrne minimum vyspelej spoločnosti.

Keď štát prispieva niekomu sociálnou alebo inou dávkou, tak zvýhodňuje určitú skupinu ľudí pred ostatnými. Pred zákonom sme všetci rovní. Ak to nie je, tak dochádza k narúšaniu právneho vedomia jednotlivca a deformovaniu  jeho morálneho a etického správania. Ak si teda niektorí ľudia nielen myslia, ale aj chcú presadiť nejakú pomoc, dávku, peniaze pre určitú skupinu ľudí alebo jednotlivcov – akokoľvek sa to zdá humánne – tak to môžeme chápať iba ako impulz k činu v rámci spoločnosti, ale nie čin samotný. Ak to chceme zaviesť do praxe, tak to musíme premyslieť tak, aby ostatní neboli poškodení, znevýhodnení pred zákonom ani medzi sebou navzájom. A to znamená dať tú dávku, peniaze všetkým bez rozdielu a bez podmienok. A potom nemôžeme hovoriť o demotivácii alebo motivácii pracovať, lebo to platí ako zákon pre všetkých rovnako a tým posúvame hladinu právneho vedomia na vyššiu úroveň. Ak to nie je, tak dochádza  k umocňovaniu bezprávia v štáte, otroctvu tých „slabých“, násilia tých „mocných“ – my  nemáme právo nútiť niekoho pracovať proti jeho vôli. Akej kvality je práca , ktorú niekto robí z donútenia?!

Tomáš Akvinský povedal: “ súcit, ak nie je nasledovaný činom, nie je milosrdenstvom“. Ak teda máme súcit  so slabými, chorými, biednymi, tak pomôcť im, dať im peniaze zo spoločnej kasy znamená dať tú pomoc všetkým rovnako a každému. Nielen tým slabým, ktorí peniaze potrebujú, ale aj tým , ktorí peniaze dávajú, ktorým štát cez dane berie, veď tie peniaze sú od nich, veď ide o spoločnú kasu a nie súkromnú.

Ide o nové ľudské právo – peniaze ako právo, ide o podiel na spoločnom majetku. Ide o stav našej mysle, nie ako niečo neurčité, všeobecné – štát, to sme my, ale veľmi konkrétny čin cez vyplatenie finančnej čiastky, dávky určenej pre každého človeka a vyplácanej mesačne ako podiel na spoločne vytvorenej hodnote cez špecializáciu a spoločenskú deľbu práce (nie výrobnú alebo obchodnú). Dnes pre SR uvažujme o dávke cca 200-330€.

Pretože peniaze sa stali základnou životnou potrebou vzhľadom na vysoký stupeň podmienenosti jednotlivca na spoločenskej deľbe práce, tým sa dostávame do úrovne nášho právneho vedomia – vedomia spoločenstva ľudí.

Ale to je len polovica skutočnosti. Druhú polovicu musíme nájsť pri získavaní peňazí do spoločnej kasy.

Daň nemôže byť realizovaná ako trestný čin vydierania občanov štátom.  V oblasti daní, odvodov a poplatkov nemôžeme robiť rozdiely v tom, koho a čo zdaňujeme a tiež kde a kedy zdaňujeme. Akákoľvek jednostrannosť v uprednostňovaní jednej dane pred druhou (štruktúra daní) alebo spôsobe ich výberu znamená ničenie spravodlivosti. Uplatniť Spravodlivosť bez ujmy právneho vedomia jednotlivca v dnešnom ekonomickom systéme znamená zjednotiť všetky dane, odvody, poplatky do jednej dane. Jedna daň nerobí rozdiely medzi tým koho, čo, kedy, kde a ako zdaňujeme a preto by mala byť veľmi nízka, paušálna, okamžitá, celoplošná a aplikovateľná len na peniaze – keď uznáme peniaze ako právo. Neuplatňuje sa na ľudí, tovar, služby, majetok. Nikoho netreba potom zatvárať, konfiškovať majetok, nútiť pracovať ani viesť byrokraciu. Môžu to robiť banky ako percento ( pre SR cca 0.7%) z každej platby a mal by sa ustanoviť bezhotovostný platobný styk (dnes tvorí cca 70%).

Dnes sme dospeli k tomu a na základe toho aj konáme – zákon sú peniaze, peniaze hýbu svetom – ale toto môže platiť len pre tých, ktorí peniaze majú. Ak chceme žiť v právnej spoločnosti potom peniaze ako základné právo nemôžeme odoprieť nikomu. Toto prijať, pochopiť a realizovať znamená uskutočňovať vedomostnú spoločnosť. Peniaze ako právo môžu vytvoriť vedomie toho, čo konáme.

Peniaze majú moc

Ústava SR,čl.2,odst.1 :

„štátna moc pochádza od občanov“

Dajme peniaze ľuďom !

Chceme moc peňazí?!

Zdaňme peniaze !

A Človek získa dôstojnosť a vedomie spoločenstva.

Ľubor Perháč